Miesto: Tibava

Chov koní mal pritom v obci dlhodobú tradíciu, obrábanie polí súkromných roľníkov bez týchto zvierat bolo nepredstaviteľné. Častou taktikou bolo vydieranie, že sa deti kulakov nedostanú na školy, prípadne z nich budú vylúčení.

Fotografia pochádza z roku 1952 a vidíme na nej gazdu so synom a žriebäťom. V týchto rokoch tu už súkromne choval kone málokto, pretože neustále silneli tlaky na vstup do JRD. Politickí agitátori sa neštítili žiadnych foriem nátlaku. Častou taktikou bolo vydieranie, že sa deti kulakov nedostanú na školy, prípadne z nich budú vylúčení. Chov koní mal pritom v obci dlhodobú tradíciu, obrábanie polí súkromných roľníkov bez týchto zvierat bolo nepredstaviteľné. V čase prvého menšinového JRD, ktoré tu vzniklo už v roku 1949, v Tibave bolo približne sto súkromných koní.

Roľnícka rodina chovala zvyčajne jedného až dva kone a jedno žriebä. Len málokto však mal žriebä doma vo vlastnej maštali. Zvyčajne ich dávali do žrebčinca v neďalekej obci Kristy. Tamojší majiteľ žrebčinca sa staral o malé koníky, za čo mu ostatní platili. Až keď koník dorástol tak, že sa mohol učiť ťahať pluh či voz, majiteľ si ho vzal naspäť. Mladý kôň takto zvyčajne nahradil starého. Tie staré, ktoré už nevládali robiť, sa potom zabíjali priamo v domácnostiach, a to pomerne drsným spôsobom. Najčastejšie zviazaním nôh a podrezaním alebo sekerou. Až po vojne ich strieľali.

Mäso z utratených koní gazdovia používali na kŕmenie ošípaných a psov. Výnimku tvorila II. svetová vojna, keď bolo mäsa nedostatok. Vtedy „koninu“ jedli aj ľudia. Dokonca ak niekedy niekde zabilo vojenského koňa, dedinčania sa ihneď vybrali na to miesto, aby ho rozobrali na mäso. Boli to časy, kedy si strádanie a hlad vyžiadali zmenu správania i stravy.

Ako príklad politického šikanovania môžeme uviesť udalosti, ktoré poznamenali jedného mladého muža roľníckej rodiny Basandovcov. Otec odmietol vstúpiť do JRD. Časté návštevy a nátlak politických agitátorov ho odťahovali od práce, takže sa pri jednej návšteve zatajil. Následne okresný národný výbor vydal politický plagát, ktorý rozšíril medzi študentov vysokej školy veterinárnej (tá pôsobí v Košiciach od roku 1949). Syn roľníka bol študentom školy, z ktorej bol okamžite vylúčený. Basandovci pod tlakom nakoniec do JRD Tibava vstúpili s tým, že si z rolí môžu ponechať malé záhumienky a ich vlastné kone im bude JRD na prácu požičiavať.

Odpor tibavských roľníkov k JRD bol značný. Aj preto tu trvalo osem rokov, kým sa z menšinového JRD stalo celoobecné. Družstevníci ako spolumajitelia družstevného vlastníctva však dlho na „svojom spoločnom“ negazdovali. O deväť rokov na to, v roku 1966, sa JRD poštátnilo a začalo pracovať ako Štátne majetky Tibava.

Spracované na základe spomienok pani Márie Basandovej.