Miesto: Dobšiná

I keď sú časy baníckej slávy už len súčasťou histórie Dobšinej, stále tu žije dosť niekdajších baníkov, ktorí udržujú tradície a združujú sa. Príkladom ich činnosti je aj existencia Baníckeho domu, ktorý nájdete na Zimnej ulici č.100 neďaleko gotického kostola sv. Trojice.

História

História baníctva v Dobšinej sa datuje od roku 1326, keď okolitá krajina patrila do držby rodu Bebek. Na územie súčasného Slovenska už dlhé desaťročia prichádzali „nemeckí hostia“, ktorých tu prizval ešte kráľ Belo IV., aby po tatárskych nájazdoch (1241) osídlili takmer vyľudnené územie a rozvíjali baníctvo i obchod. Nemci mali mnohé privilégiá, neboli poddanými, ale slobodnými obyvateľmi územia. Na 16 rokov boli oslobodení aj od daní. I tak to zemepánom ako boli Bebekovci vyhovovalo, pretože na rozvoj baníctva a hutníctva sa naviazalo mnoho nových ľudí, ktorí ich poddanými boli a územie sa rozvíjalo k prosperite.

Pôvod dobšinských Nemcov nie je známy. Nie sú to typickí „mantáci“, ale „bulinéri“ s veľmi osobitým dialektom, ktorý je v mnohom nemčine veľmi vzdialený, takže napr. oproti „mantákom“ im aj samotní Nemci rozumejú ťažšie.

V danom roku 1326 poverili Bebekovci šoltýsa Mikuláša založením baníckeho mesta, z čoho možno dedukovať, že na danom mieste už existovala dedina, či aspoň väčšia usadlosť. Hneď po príchode „bulinérov“ sa tu začalo s ťažbou mede a železa. Okrem baní tu začali stavať aj prvé hámre. V 16. až 18. storočí to boli predovšetkým medené, ale aj strieborné a ortuťové rudy. Traduje sa, že v roku 1680 tu saský podnikateľ Daniel Fischer postavil prvú vysokú pec na Slovensku, ale tento fakt je viacerými historikmi spochybňovaný. Isté je, že od roku 1703 tu podnikateľ Pavol Láni (Pál Lányi) postupne staval a neustále rozširoval železiarenský komplex s vysokou pecou a dodnes má miesto, kde kedysi žili jeho robotníci, názov Lániho Huta. V rokoch 1720 až 1722 vznikol jeho ďalší železiarenský komplex v dnešnej Dobšinskej Maši, kde stála ďalšia vysoká pec.

Geologická rozmanitosť a bohatosť Slovenského rudohoria tu využili najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia, keď sa tu ťažili prevažne kobaltovo-niklové rudy, o ktoré bol záujem najmä v Anglicku a Sasku. Toto obdobie patrí z hľadiska prosperity Dobšinej medzi vrcholné. Po ňom nasledoval tvrdý pád, kedy v dôsledku krízy mnohí baníci opustili Dobšinú a odchádzali na stredné Slovensko do Kremnice, Banskej Štiavnice a okolia, ale tiež sa masívne sťahovali do Ameriky.

V smutných kapitolách novodobých dejín je známe povojnové vysťahovanie veľkej časti Nemcov do Nemecka, i keď ich generácie tu žili už celé storočia. Potom bola Dobšiná ešte známa najmä vďaka ťažbe a spracovaniu azbestových rúd. Zdá sa však, že aj tieto ložiská sú vyťažené, či z hľadiska ekonomiky prevádzky nerentabilné. Banícka sláva sa stala súčasťou minulosti, ostali len spomienky napr. v podobe Baníckeho domu.

Súčasnosť

Banícky dom je využívaný najmä miestnymi obyvateľmi na stretávanie bývalých baníkov a plánovanie podujatí, ktorými banícke tradície udržujú do súčasnosti. Nachádza sa v ňom expozícia s historickými fotografiami, pracovným náradím baníkov a vzorky typických rúd. Nechýbajú ani niektoré insígnie niekdajšej baníckej organizácie Bratstvo a banícka pokladnica. Spomienkové miesto nadobúda nový význam, najmä ak má turista možnosť prezrieť si expozíciu so sprievodcom, ktorý dokáže bohatú banícku minulosť a špecifiká baníckej kultúry i mesta rozpovedať, čím jednotlivé vystavené predmety nadobúdajú často netušený význam.

Prístupnosť pamiatky

V prípade záujmu o prehliadku sa je potrebné obrátiť Turistické informačné centrum Dobšiná.

Kontakt:

Turistické informačné centrum Dobšiná
Nám. Baníkov 384, 049 25 DOBŠINÁ
tel:058 794 1154