Miesto: Veľká Tŕňa

Na kopci v hornej časti tokajskej obce Veľká Tŕňa stojí kostol reformovanej kresťanskej cirkvi – kalvínov. Patrí medzi dominanty obce, avšak z architektonického hľadiska je význam vysoko nadregionálny až celoslovenský. Ide o vzácnu národnú pamiatku románsko-gotického sakrálneho slohu typického pre kláštorné a vidiecke chrámy.

Zatiaľ môžeme iba predpokladať, že bol postavený v polovici 13. storočia, pretože niektoré archeologické indície nabádajú posunúť obdobie jeho vzniku ešte od niekoľko desaťročí skôr.

Kostol bol pôvodne postavený v románskom slohu, ktorý vznikol v 10. storočí na území dnešného Talianska, Nemecka a Francúzska. Kontrastne – románsky sloh zanikal práve v polovici 13. storočia, teda v čase datovania tejto stavby. Typický prvok románskeho slohu, ktorým sú plné poloblúky a stĺpy antického členenia na pätku, driek a hlavicu, sú viditeľné na viacerých častiach. Architektonickou čírosťou najviac zaujme zemepánska empora. V tympanone stavby sa nachádza freska Panny Márie, ktorej vznik sa datuje rovnako do polovice 13. storočia. Podľa miestnej povesti sa traduje, že po prechode kostola z rúk rímsko-katolíckej cirkvi ku kalvínom chcel niekto túto fresku zamaľovať. Panna Mária má totiž vyššie postavenie u rímskych katolíkov ako kalvínov a kalvíni si na veľké vyzdobovanie kostolov nepotrpia. Podľa povesti muž, ktorý fresku dočasne zatrel bielou farbou, oslepol.

Prestavba kostola začala už v časoch gotiky, o čom svedčia typické okná s lomenými oblúkmi na lodi chrámu. Kostol bol čiastočne prestavaný v 16. a 17. storočí, no našťastie neprešiel renesančnou ani barokovou úpravou a jeho pôvodný stredoveký charakter ostal zachovaný. Rovnako tomu bolo i v roku 1834 a prvej tretine 20. storočia, kedy prechádzal ďalšími obnovami. Ako príčinu zachovania pôvodného stavu môžeme označiť prechod vlastníctva kostola ku kalvínom. Reformovaná cirkev totiž zachovávala pôvodnú strohosť a kostoly neprezdobovala. Je málo známy fakt, že na konci 16. storočia sa na území súčasného Slovenska k reformovanému kresťanstvu hlásilo až 90 percent obyvateľov. Rímska protireformácia s výraznou úlohou jezuitov však tento proces zvrátila v prospech Vatikánu.

Vznik románsko-gotického kostola vo Veľkej Tŕni sa dodnes spája so vznikom mníšskeho rádu paulínov, plným názvom Rád Svätého Pavla Prvého Pustovníka - Ordo Sancti Pauli Primi Eremitae. Počiatky rádu siahajú do 13. storočia. Typickým znakom mníchov je biele rúcho, prečo ich často volali aj „bieli mnísi“. Takýto habit im povolil pápež v roku 1342. Príčina, prečo sa rozhodli pre biele ošatenie, je z dnešného hľadiska dosť kuriózna. K jednej z priorít paulínov totiž patrí rozjímanie osamote: rádové heslo je Byť sám s Bohom – Solus Cum Deo Solo. Často kvôli tomu vyhľadávali miesta odlúčenia od ľudí, typickým bolo aj rozjímanie potme v jaskyniach. V rovnakom čase však bola krajina plná rôznych potulných mníchov či mužov, ktorí sa za mníchov skôr len vydávali. Títo neboli obľúbení medzi vidieckym obyvateľstvom, lebo často svojim správaním budili pohoršenie. Bielym rúchom sa paulíni chceli od potulných mníchov odlišovať.

Kostol vo Veľkej Tŕni údajne patril k paulínskemu kláštoru, ktorý v roku 1241 vypálili Tatári. Tento tradovaný omyl je uverejnený vo viacerých výstupoch. Paulínsky rád bol založený až v roku 1261, teda dvadsať rokov po tom, ako údajne ich kláštor vyhorel. Taktiež súčasný mníšsky paulínsky rád vo svojej histórii udáva desať obcí územia dnešného Slovenska, kde mali v stredoveku kláštory. Veľká Tŕňa sa medzi nimi nenachádza. Viac možno odhalí neskorší archeologický prieskum. Po opustení obce rád paulínov sídlil v Sárospataku.

Hneď vedľa kostola sa nachádza kalvínska fara. Kostol je turistom sprístupnený po dohode s tam žijúcim s kňazom.