Miesto: Hačava

Táto fotografia pochádza z päťdesiatych rokov 20. storočia a vidíme na nej obyvateľov Hačavy. Dedina, do ktorej vedie jediná úzka a strmá príjazdová cesta cez Hájsku dolinu, sa nachádza tesne pod začiatkom vrcholových planín Slovenského krasu. Netypická nie je len svojou polohou, ale aj obyvateľstvom, ktoré ju osídlilo.

O Hačave sa hovorí ako o rusínskej obci. Nezaložili ju však Rusíni. Zakladateľmi boli pravdepodobne Nemci, ktorí získali možnosť usadiť sa a podnikať s privilégiami od kráľa Bela IV. v polovici 13. storočia. Na rôznych miestach vytvárali osady, a pretože sa venovali najmä baníctvu a hutníctvu, skúmali podložie a jeho vhodnosť na ťažbu rúd. I keď je Hačava na prevažne vápencovom masíve, baňa bola aj tu. Dodnes sa v blízkosti dediny nachádza lokalita, ktorú miestni obyvatelia volajú „Na haldách“ a išlo o banícke haldy, ktoré vznikajú všade tam, kde sa ťaží. Výdatnosť ložiska však pravdepodobne nespĺňala očakávania a dedina sa v roku 1409 opisuje ako opustená.

Zmena nastala v prvej polovici 15. storočia. To už v Uhorsku prebiehala valaská kolonizácia. Jej zmyslom bolo zaľudnenie horských a podhorských oblastí, ktoré do tých čias ostávali ľudoprázdne. Využiť sa mali najmä na salašníctvo, ťažbu dreva a výrobu dreveného uhlia. Práve Rusíni boli častými valachmi, ktorí sem prichádzali s vidinou lepšieho života. Kolonizácia nezačala na základe jediného ústredného privilégia, ktoré by udelil napríklad panovník, ale formou právnych noriem, neskôr i zvyklostí, ktoré udeľovali miestni zemepáni. Pokiaľ teda prišla skupina valachov a chcela sa usadiť, potrebovala zemepánov súhlas a ten zvyčajne dostala, pretože každý zemepán chcel mať na svojom panstve čo najviac ľudí.

Príbeh hačavských Rusínov je však v tomto smere trochu iný. V prvej polovici 15. storočia sa v Šugovskej doline usadila skupina valachov, ktorá rúbala stromy a obchodovala s drevom, hoc na to nedostala súhlas. Lesy patrili mníchom z jasovského kláštora, ktorí si sťažovali na poškodzovanie majetku. Medzi pánmi Turnianskeho hradu a jasovskými premonštrátmi už dlhší čas trvali spory o územia panstiev. Možno to bolo urobené ako jeden z ďalších priekov, ale páni Turnianskeho hradu prizvali Rusínov zo Šugovskej doliny, aby osídlili opustenú Hačavu a tak sa aj stalo. Týmto vznikla veľmi pestrá národnostná skladba územia. Južne od Hačavy žili prevažne Maďari a čiastočne aj Slováci, severne zasa Nemci a uprostred Rusíni.

Znovuosídlenie Hačavy malo aj svoj praktický význam. Turňa bola centrom Turnianskej župy a ako župné mesto potrebovala na zásobovanie svoje vidiecke satelity. Ako príklad možno uviesť Košice, ktoré mali dediny Nižný a Vyšný Klátov na zásobovanie župného mesta drevom a neskôr Košickú Novú Ves na zásobovanie svojho trhu mäsom. Hačava zásobovala Turňu drevom, jahňacinou a hovädzinou, koňmi, ktoré tam pásli, a tiež dreveným uhlím, ktoré vyrábali spaľovaním dreva v milieroch.

Valasi už mali svojich zemepánov a teda i pokoj. Nesporné výhody valaskej kolonizácie spočívali aj v nadštandardných privilégiách. Rusíni sa hlásili ku kresťanstvu východného obradu (dodnes je tam grécko-katolícky kostol), takže na rozdiel od iných obcí nemuseli platiť tzv. pápežské desiatky, ktoré smerovali do Vatikánu. Výhody mali aj v určitej autonómii, napríklad ak sa stal zločin, v ktorom valach poškodil valacha, neriešili to zemepáni, ale absolútnu právomoc mal valaský richtár.

Veriť, že terajší obyvatelia Hačavy sú priamymi potomkami Rusínov z 15. storočia, by nebolo celkom správne. Veľká zmena nastala začiatkom 18. storočia, keď bolo Uhorsko vyprahnuté po dlhých kuruckých povstaniach vedených Františkom II. Rákocim. Muži bojovali, nemal kto robiť, dediny museli zásobovať vojsko, prepukol hladomor a následne i morová epidémia, v dôsledku ktorej mnohé obce celkom vymreli. V roku 1715 v Hačave žilo (prežilo mor) len 9 ľudí. Do konca storočia to už však bolo 51 rodín. Tie sa tu prisťahovali najmä zo Spiša a opäť išlo prevažne o Rusínov. Ďalšia kontinuita miestneho obyvateľstva už nebola narušená.