Miesto: Turňa nad Bodvou

Stále mohutný a turisticky dobre prístupný hrad sa nachádza nad obcou Turňa nad Bodvou na Turnianskom hradnom vrchu. Patrí medzi časté ciele návštevníkov Slovenského krasu. Okrem zhmotnenej histórie v rozsiahlych zrúcaninách niekdajšieho paláca, bášt a obranných múrov ponúka a mimoriadne krásny výhľad na Turniansku kotlinu a ďaleko za slovensko-maďarské hranice.

História pamiatky

Niektoré informačné zdroje uvádzajú, že kráľ Belo IV. daroval hrad šarišskému grófovi Tekusovi (Tekus, comes de Sarus) už v prvej polovici 13. storočia. Iné zdroje tvrdia, že kráľ daroval hrad šarišskému grófovi v roku 1270. Rozdiel niekoľkých desaťročí, čo ako časovo nepatrný z hľadiska mnohostáročnej histórie, je však v tomto prípade podstatný. V roku 1241 totiž kráľ Belo IV. utrpel ťažkú porážku v boji proti Tatárom pri rieke Slaná. Uhorsko sa nestalo tatárskou kolóniou len vďaka skutočnosti, že krátko nato zomrel v Mongolsku vládca Tatárov a ich vojsko odtiaľ odtiahlo domov, aby sa mohlo zapojiť do domáceho mocenského boja o trón. Podľa povesti sa kráľ Belo IV. dokonca nejaký čas ukrýval na Holubej skale, ktorá sa týči nad blízkym Hrhovom a potom v Zádielskej doline v jaskyni, ktorá dnes nesie meno Kráľova jaskyňa. Ak prejdeme zo sveta povestí do sféry faktov, Belo IV. hneď po návrate na trón vydával povolenia a dokonca príkazy stavať kamenné hrady, ktoré sa z hľadiska bojov s Tatármi ukázali ako najúčinnejšie. Nie je však úplne známe, či zrod Turnianskeho hradu môžeme datovať ešte do obdobia pred tatárskym vpádom alebo po ňom, čo je pravdepodobnejšie.

Tekusovci postupne prevzali meno hradu a obce do svojho rodového mena „de Turna“ – t.j. „z Turne“ – a začali byť známi ako Tornajovci (Tornay). Rod nemal dlhé trvanie, jeho posledným mužský potomok bol Tekusov vnuk Ján Tornaj, ktorý zomrel v roku 1406.

Po Tornajovcoch bol majiteľom hradu Štefan Šafár z Branča, ktorý ho vlastnil iba do roku 1409. Hrad od neho získali Bebekovci. Hradný pán Imrich Bebek v roku 1448 padol v bojoch proti Turkom na Kosovom poli (dnešné Srbsko) a hrad sa dostal do rúk Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý bojoval s Jánom Huňadym o práva kráľa na uhorský trón. Každý za svojho. Keď husitské hnutie v Čechách utrpelo porážku, niekdajší bojovníci sa nechali zverbovať do vojsk, ktoré bránili nástupnícke práva Ladislava Pohrobka a práve tie viedol aj niekdajší husita Ján Jiskra. Proti nemu stál skúsený bojovník rumunského pôvodu Ján Huňady, ktorý bojoval za Poliaka Vladislava Jagelovského, ktorého v rozpore s nástupníckymi právami zvolila uhorská šľachta na budínskom volebnom sneme na uhorského kráľa. Po smrti Vladislava Jagelovského nastúpil v roku 1453 na trón Ladislav Pohrobok, ktorý však v rámci zmierenia s uhorskou šľachtou vymenoval za vrchného veliteľa vojsk dlhoročného oponenta Jána Huňadyho a tak musel Ján Jiskra hrad opustiť. Ten sa stal majetkom kráľovského dvora.

Hrad v roku 1476 získal Imrich Zápoľský a jeho rodu patril do roku 1534. Potom nasleduje obdobie, v ktorom sa rýchlo striedali viacerí majitelia, pričom hradná pevnosť mala dôležitú vojenskú strategickú pozíciu v obrane proti Turkom. Práve v tých časoch nastala veľká prestavba s posilnením obranných múrov a celkovým rozšírením, čo však nestačilo. V roku 1562 hrad opäť vlastnili Bebekovci, avšak dobyl ho turecký paša Hassan, ktorý zajal Juraja Bebeka a odvliekol ho do Carihradu. Hradná pevnosť sa tým dostala do rúk nepriateľa a tentoraz ju muselo spätne vydobyť kráľovské vojsko.

Po vymretí rodu Bebekovcov v roku 1567 získal hrad Gašpar Magoči, ale jeho rod vymrel po meči. Hrad sa stal majetkom Barbary Móricovej, ktorá sa vydala za Mikuláša Kegleviča a po získaní grófskeho titulu bol oficiálnym hradným pánom už on.

Turci dobyli hrad ešte raz, stalo sa tak v roku 1652. Rakúsko-Uhorsko sa okrem bojov s Osmanskou ríšou začalo zmietať aj vo stavovských povstaniach a v roku 1678 hrad obsadili kuruci. Ovládali ho však veľmi krátko, o dva roky pre cisára pevnosť vybojoval generál Lesslie. V čase vedenia protihabsburských povstaní Imrichom Tökölim (Thököly) v roku 1683 dobyli kuruci hrad znova a opäť ho držali v moci len dva roky. Cisársky generál Schultz, ktorý ho spätne vybojoval, dal pevnosť čiastočne zbúrať, aby ju nemohli kuruci ďalej využívať. Týmto činom stratil Turniansky hrad svoj pôvodný význam, pretože sa zbúrali najmä obranné múry. Sporadicky ho ešte síce obývalo vojsko, v roku 1848 však požiar vykonal svoje dielo a pevnosť sa stala celkom nepoužiteľnou. Odvtedy sa týčia na vrchu ruiny.

V novodobých dejinách hrad zohral miestnu úlohu aj počas II. svetovej vojny, keď sa na ňom obrnili Nemci a počas oslobodzovacích bojov ho používali ako mínometné a guľometné hniezdo, ktoré musela Červená armáda ťažko dobýjať.

Súčasnosť pamiatky

I keď z hradu ostali ruiny, aj vďaka svojej rozľahlosti stále stojí za obhliadku. Najvyšší múr s okennými otvormi pochádza z gotického paláca, ktorý bol príbytkom hradného pána. Z jeho vonkajšej strany je pomerne zachovaná väčšia delová bašta a menšia bašta s otvormi pre ručné palné zbrane.

Z hradieb je dodnes jasné, že najmä palácová časť hrad mala dvojité opevnenie, pričom z južnej strany ostali zvyšky ešte jednej delovej bašty. Výškovo hradu dominovala štvorhranná veža, ktorá je dodnes najmohutnejšou časťou zrúcanín. Medzi vežou a palácom sa nachádzalo hradné nádvorie, čo je rovnako stále evidentné i v súčasnosti.

Hrad mal dve časti, doposiaľ opísaná časť bola horná. Dolnej časti je najvýraznejším objektom bastión so širokými múrmi, v ktorých sa zachovali mohutné strielne. Tie smerujú predovšetkým západným smerom, odkiaľ viedla (a dodnes vedie) najschodnejšia prístupová cesta. Zo severnej strany na rozmedzí dolnej a časti hradu sa zachoval zvyšok stien druhého paláca hradu, ktorý bol menší a pravdepodobne i mladší ako pôvodný gotický.

Prístupnosť pamiatky

Na hrad možno prísť najlepšie po modrej a žltej turistickej značke, ktoré vedú zo železničnej stanice z Turne nad Bodbou. Odtiaľ je to cca hodinka až na hrad. Najskôr však prechádzate celou Turňou. Pokiaľ však idete autobusom, ktorý stojí tesne pod hradom alebo autom, ktoré máte pri autobusovej zastávke možnosť zaparkovať, trasu si výrazne skrátite a potrvá to už len cca 40 minút.

Značka vedie po pravej strane cesty (Košice máte za chrbtom) k viniciam s chatami. Je stále zjazdná autom, i keď už ide o poľnú cestu. Krátko stúpate pomedzi ploty viníc, je to jediná cesta, celkom dobre značkovaná a nie je možné zablúdiť. V jednom bode cesta prestáva stúpať a vedie po vrstevnici. Po zákrute opúšťa pásmo viníc a opäť stúpa, avšak už len ako úzky chodník. Vedie krasovým územím, pričom podložím sú často vápencové škrapy. Po pravej ruke už vidíte hrad, cesta stúpa až na Hradnú stráň. Tu sa značky rozdeľujú. Modrá vedie do Zádielskej doliny, žltá do obce Háj. Napravo od turistického rozdeľovníka značiek je široká zreteľná cesta smerujúca k hradným ruinám. Odtiaľ stúpate nanajvýš 10 minút. Je to historická cesta, ktorou bola pevnosť zásobovaná aj v minulosti. Svedčia o tom pomerne časté stopy po kolesách vozoch, ktoré sa zachovali vo vápencovom podloží. Hrad je presne pred vami a ste tam. Očakávajte nádherný výhľad na okolie.

GPS Hradná stráň: N 48°36,761' / E 020°52,208'
GPS Turniansky hrad: N 48°36,656' / E 020°52,477'

Použitá literatúra:
Belo Polla: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku (1980, Východoslovenské vydavateľstvo Košice)
Ľudovít Janota: Slovenské hrady III. (1996, Columbus Bratislava)
Vladimír Segeš, František Višváder: Kniha kráľov (1998, Kleio Bratislava)
Štefan Pisoň: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku (1983, Osveta Martin)