Michal Kostovčík a zbierka ľudových textílií

Miesto: Šamudovce

Pán Michal Kostovčík nie je zberateľom v tom zmysle, že by vyhľadával a úmyselne rozširoval svoju zbierku historických ľudových krojov a ďalších textílií. On je len jednoducho človek, ktorý ešte zažil časy, keď sa v okolí obce pestovalo konope, na priadkach priadli nite a doma na krosnách vyrábalo plátno.

Kroje po rodičoch, aj tie, čo sám kedysi nosil, tiež obrusy a vyšívané ručníky – bolo mu to ľúto vyhodiť a tak ich starostlivo odkladal. Väčšina kusov jeho zbierky má približne sto rokov. Len niektoré sú novšie, pokiaľ do tejto kategórie môžeme radiť šatstvo osemdesiat až šesťdesiat ročné.

„Mám k tomu vzťah. Je s tým spätá história. Časy, keď človek dokázal vlastnými rukami vytvoriť všetko, čo na prežitie naozaj potreboval,“ povedal, keď sme sa ho pýtali, prečo to všetko vlastne odkladal.

Po II. svetovej vojne boli fabrické látky dostupnejšie, a i keď sa konope na okolí pestovalo ešte aj v päťdesiatych rokoch minulého storočia, jeho praktické využitie začalo strácať význam. Ešte však aj v tých rokoch boli domáce truhlice plné starých a doma tkaných odevov. Kam sa podeli a prečo je to už dnes také vzácne? Ako to bolo v tejto obci, nám odpovedal opäť pán Kostovčík: „Chodili renderi. Tak sme volali ľudí, čo zbierali staré šaty. Ponúkali za ne taniere, lyžice, vidličky a porcelánové hrnčeky. Všetky tie kroje a vyšívané obrusy potom nosili jednému židovskému obchodníkovi. Aj po Šamudovciach chodil jeden taký render, bol to Róm. Načo boli Židom kroje, to neviem. Vedelo sa, že aj oni to potom kamsi nosili, ale nevedno kam.“

I keď aj v nedávnej minulosti mohli Kostovčíkovci odpredať svoju zbierku múzeu, odmietajú to. Rovnako tvrdo odmietajú predať ju iným zberateľom. Vidia v nej vlastné korene a sú presvedčení, že to musí ostať v obci.

Všetko bolo vyrobené z konope, alebo z ovčej vlny. Ľan sa tu nepestoval. Jednotlivé textílie mali svoje špecifické zemplínske pomenovanie.

Ženský odev

Podolok – ženská spodná bielizeň, nohavičky. Nie však v štýle dnešného ponímania. Vyrábali za zvyčajne z obnosených mužských nohavíc a nosili priamo na tele pod sukňami.

Kabat – takto tu volali sukňu. Sukne sa delili na spodné, pričom mladé a slobodné dievčatá tu nosili spodné sukne biele a vydaté ženy farebné. Na vrchu sa potom nosila farebná sukňa, zvyčajne naskladaná. Čím viac spodných sukní na sebe žena mala, tým bola väčšia parádnica. Nosievalo sa aj sedem spodných sukní.

Chusta – ozdobná zástera, ktorá sa ešte nosievala na vrchnej sukni.

Oplečko – spodná biela košeľa, ktorú zdobili výšivky len na rukávoch.

Lajblik – zdobená vestička bez rukávov.

Engečky – farebná blúzka, zdobená.

Paráda gaľer – zdobený golier, ktorý sa nosil k farebnej blúzke, ale šil a pripínal sa zvlášť.

Serjačka – zimný kabátik do pol pása.

Čepianka alebo začepka – pestrofarebná šatka, ktorú dostávala nevesta ako svoju prvú už pri rejdovom tanci a zvyčajne jej ostala ako pamiatka na celý život.

Šatka – slobodné ženy ich nosiť mohli a nemuseli, ale vydaté ich museli nosiť vždy, lebo už sa nemali vystavovať na obdiv. Slobodné a mladé ženy nosili svetlé šatky, čím boli staršie, tým viac sa slušalo nosiť tmavé šatky. Čierne šatky sa nosili povinne aj na znak smútku bez ohľadu na vek, ak dotyčnej zomrel niekto z rodičov, súrodencov, alebo manžel.

Mužský odev

Gače – spodná bielizeň, nie však v štýle dnešného ponímania. Vyrábali za zvyčajne z obnosených mužských nohavíc a nosili priamo na tele pod riadnymi nohavicami.

Nohavky – nohavice z konope, ktoré sa však líšili strihom najmä v oblasti pása, tiež zdobením. Na všedné nosenie sa však zvyčajne používali čisto biele bez výšiviek. Zvláštne postavenie mali tzv. dreľichovo nohavky, ktoré boli z hrubšej látky, pevne husto utkanej a poriadne vybielené, čo sa dosahovalo ich preváraním vo vode s popolom a sušením na priamom slnku.

Košuľa – košeľa, ktorá bola tiež konopná, keďže ľan, z ktorého bola látka jemnejšia, sa tu nepoužíval. Na bežný deň sa nosili biele košele bez zdobenia. Len na slávnostné príležitosti sa používali košele s výšivkami.

Kykľa – krátky kabátik, zvyčajne zdobený, ktorý sa nosil na košeli v chladnejšom počasí, alebo pri slávnostnejších príležitostiach.

Gubaňa – kabát na zimu z ovčej vlny. Zvyčajne sa zdobil len jednoduchým farbením, úzkymi čiernymi pásikmi na konci rukávov a pri golieri. Gubane boli dlhé i krátke, ale vždy tak, že keď si v nej človek sadol, aby mu siahala i pod zadok. Dlhé gubane používali najmä furmani, aby ich na dlhých cestách na vozoch neprefúkalo a nebola im zima ani na nohy.

Ďalšie textílie

Ručník – ručník bol úzky a dlhý, zvyčajne na oboch okrajoch vyšívaný a ozdobený strapcami. Dosť sa podobal na utierku na riad, pretože tá bola tiež zvyčajne vyšívaná, ale len na jednom okraji, ktorým sa neutieralo.

Chlebovka – vyšívaná textília o niečo menšia ako obrus, do ktorej sa balil chlieb, aby nevysýchal.

Obrus – aj obrusy na všedný deň bývali bohato vyšívané ornamentálnymi vzormi s kvetmi. Na Zemplíne sa výšivka ďaleko viac využívala na týchto textíliách než na odevoch.

Plachta na posteľ – bývala často bohato zdobená výšivkami. Prekrývali sa ňou periny pokiaľ sa nespalo a tvorila súčasť výzdoby interiéru domu.

Zaclaňaca – táto plachta bývala ďaleko väčšia, ako plachta na posteľ. Mala veľmi špecifické, až rituálne poslanie. Visela zo stropu a bola ňou oddelené žena na posteli od ostatnej časti izby v čase pôrodu. V miestnosti takto mohlo v tom čase byť viacero ľudí, ale pri rodičke zvyčajne len pôrodná baba s ďalšou pomocníčkou. Zaclaňacu si vyšívali už mladé dievčatá ešte pred vydajom a snažili sa, aby bola čo najkrajšia.