Miesto: Sliepkovce

S ústupom krojov z doma vyrobených látok sa začal meniť aj vzhľad mladuchy. Látku si kupovali v Michalovciach a svadobné šaty šili zvyčajne samé, alebo požiadali niektoré šikovnejšie susedy.

Táto fotografia pochádza približne z roku 1960 z obce Sliepkovce. Vidíme na nej obliekanie nevesty do svadobných šiat.

Oblečenie mladuchy sa podobne ako mnohé zvyky menilo v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch po II. svetovej vojne. Zemplínsky vidiek v tom čase prechádzal veľkými premenami, ktoré sa odzrkadľovali vo všetkých sférach života. V oblečení môžeme hovoriť hlavne o prieniku mestského vplyvu.

Ešte pred II. svetovou vojnou bývalo oblečenie nevesty značne jednoduchšie. Zvyčajne mala biele šaty z doma vyrobeného konopného plátna. Zdobené výšivkami nebývali. Nakoniec, ani klasické kroje nebývali veľmi vyšívané, skôr len na konci rukávov. Umenie výšivky sa na Zemplíne premietalo viac do tkanín určených na stolové prestieranie. Nevesta mala okrem spomínaných bielych šiat aj šlajer, čiže závoj a venček.

S ústupom krojov z doma vyrobených látok sa začal meniť aj vzhľad mladuchy. Látku si kupovali v Michalovciach a svadobné šaty šili zvyčajne samé, alebo požiadali niektoré šikovnejšie susedy. Výnimkou je však práve nevesta na tejto fotografii. Oblečené má šaty, ktoré jej poslal otec z USA. V tom čase tam pracovalo veľa Zemplínčanov, ktorí odišli vo viacerých migračných vlnách, najmä v čase hospodárskej krízy.

Svadba prechádzala ešte viacerými zmenami. Pred vojnou sa v Sliepkovciach konala vždy v utorok, prípadne vo štvrtok. Dôvod bol jednoduchý. Kňazi, gréckokatolícky ani rímskokatolícky, neoddávali v sobotu, pretože sa oslavovalo dlho do rána a v nedeľu im potom neprichádzali ľudia na bohoslužby, ale vyspávali doma. Až po II. svetovej vojne, najmä v čase nástupu novej politickej éry, sa začali svadby konať v sobotu.

Pred vojnou bývali svadby v domoch, po vojne sa v Sliepkovciach ujal zvyk stavať vonku veľké stanové šiatre. Do ukončenia vojny hrávala na svadbách cigánska muzika, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch si v živej hudbe našiel uplatnenie najmä saxofón, harmonika v Sliepkovciach len okrajovo.

Po II. svetovej vojne zanikol aj zvyk, ktorý sa nám dnes zdá absurdný. Dovtedy bol pomerne bežný jav, že rodičia mladého a mladej sa na základe majetkových pomerov dohodli, kto si koho vezme a svojim deťom to len oznámili. Tento rodinný archetyp bol natoľko silný a poslušnosť detí taká veľká, že len málokedy sa pokúšali zmeniť svoj osud. Ako nám povedala jedna zo žien, ktoré sa takto vydali: „Čo sa dalo robiť? Prišla jeho matka k mojej, povedala jej, že vidí, že som robotná, tak vraj ma vezme pre svojho syna za nevestu. A keďže oni neboli chudobní, moji rodičia súhlasili. Po svadbe som sa ku nim nasťahovala a na muža, čo mi vybrali, som si zvykla“.