Miesto: Koromľa

Celý život vidieckeho človeka bol spojený s rôznymi rituálmi. Privedenie potomka na svet nevynímajúc. Dieťaťu sa už po narodení priväzovala na pravé zápästie červená nitka, aby bol chránený pred urieknutím bosorkami. Keď sa nitka pretrhla, dala sa nová. Dieťa ju nosilo neustále až do chvíle, kedy sa naučilo samo chodiť.

Fotografia pochádza z konca päťdesiatych rokov 20. storočia a zobrazuje malého chlapca na hojdacom koníkovi. Navštíviť hociktorú dedinu v daných časoch, prípadne skôr, súčasný človek by bol prekvapený. Napríklad za I. ČSR bývalo bežné, že rodina mala šesť aj sedem detí. Kto mal menej ako štyri, bol podozrivý, že je tam nejaký problém. Boli aj také rodiny, ktoré mali dvanásť detí. Úlohou ženy bolo privádzať na svet čo najviac potomkov. Naviac – o antikoncepcii nebolo ani chýru. Zmena nastala práve až v päťdesiatych tokoch, kedy mali nové koromľanské rodiny tak po štyri deti, menej až približne od sedemdesiatych rokov.

Celý život vidieckeho človeka bol spojený s rôznymi rituálmi. Privedenie potomka na svet nevynímajúc. Dieťaťu sa už po narodení priväzovala na pravé zápästie červená nitka, aby bol chránený pred urieknutím bosorkami. Keď sa nitka pretrhla, dala sa nová. Dieťa ju nosilo neustále až do chvíle, kedy sa naučilo samo chodiť.

Rodička s malým dieťaťom bola na posteli v rohu izby, pričom od stropu až po zem visela obrovská plachta, ktorá ju od zvyšného priestoru oddeľovala. Nesmel k nej nikto iba manžel a rodičia. Malo to aj svoj praktický význam, pretože v dome boli zvyčajne jedna, nanajvýš dve izby, veľká rodina a žena s dieťaťom potrebovali súkromie. Verilo sa však, že plachta ich aj chráni – opäť pred urieknutím. Aby sa jej moc znásobila, hore na plachte ešte bola prišitá červená mašľa, ktorá mala rovnakú úlohu ako červená nitka na ruke dieťaťa.

Zmenené postavenie mala aj matka. To už však nevychádzalo z povier, ale z náboženských predsudkov. Kým dieťa nebolo pokrstené, matka sa nesmela nikomu okrem svojich najbližších ukázať. Nesmela vyjsť ani na dvor, ba na dvore sa nesmeli ani sušiť plienky nepokrsteného dieťaťa, aby neboli iným na očiach. Preto sa každý snažil o čo najskorší krst. Batoľa do kostola niesli krstní rodičia, ktorí ho od matky odnímali so slovami: „Bereme vam pohaňče a priňešeme krescanče“.

Takýto zvyk spojený s matkou bol bežný v mnohých dedinách a krstom skončil. V Koromli však nie. Matka sa ešte ďalšie dva týždne po krste nesmela ukazovať na verejnosti, až potom išla do kostola na „vývodky“. Išlo o akt, ktorý symbolicky znázorňoval obetovanie života dieťaťa Bohu. Matka dala na bohoslužbe batoľa kňazovi. Ten sa pri ňom pred celou dedinou pomodlil, aby dieťatko po celý život dodržiavalo Božie desatoro a matke ho vrátil. Až od tej chvíle mohla chodiť na verejnosti ako kedysi.