Toto je oficiálna webová stránka Košického samosprávneho kraja.
Oficiálne stránky využívajú doménu kosickazupa.sk.
Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.
Táto historická snímka bola vyhotovená v roku 1937 a slúžila ako pohľadnica. Jej vydavateľom bol podnikateľ Alois Šébl, ktorý v značnej miere ovplyvňoval hospodársky život obce potom, ako vznikla Československá republika a Andrássyovci sa odsťahovali z kaštieľa do Maďarska.
Na fotke vidíme Polomskú ulicu, ktorú miestni obyvatelia nazývajú tiež „hradská“. Je to vlastne cesta č.67 vedúca z Rožňavy cez Betliar do Gemerskej Polomy a ďalej až do Popradu. Ak by ste sa však dnes postavili na miesto, kde stál dotyčný fotograf, nespoznali by ste to. Napravo sa nachádza hostinec, ktorý však už nejestvuje a na jeho mieste je obchodné stredisko. V čase vzniku snímky to bol relatívne nový hostinec, pretože do roku 1935 alebo 1936 táto budova slúžila ako kasárne pre armádu a sídlili v nej delostrelci. Po ich prevelení do Prešova sa objekt uvoľnil a okrem krčmy tam vznikla aj veľká tanečná sála, ktorú miestni obyvatelia využívali na početné tancovačky.
Za zmienku stojí aj samotná cesta. Ako vidieť, nebola vydláždená. Tvorila ju udupaná hlina a prvý asfalt sa začal klásť až v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Dnes znie naozaj raritne, akí boli ľudia vynaliezaví. Okrem hradskej sa vyasfaltovala a cesta vedúca stredom obce ku kaštieľu, teda rovno popred domy dedinčanov. Tí čoskoro zistili, že keď svieti slnko, asfalt sa zahreje a drží teplotu. V tom čase bývalo bežné, že úroda obilia sa kosila tesne pred dozretím zrna, a to sa nechávalo dozrieť a dosušiť až doma. Robilo sa tak, pretože pri práci a nakladaní s úrodou sa vytriaslo na zem zrna menej, ako keby boli klasy celkom suché. Počas žatvy i tesne po nej bol stred Betliara biely. Ľudia totiž vynášali z domov plachty, rozprestierali ich na asfalte a na nich v teplom prostredí nechali dozrieť a dosušiť obilie.
V roku 1937 bolo fotografovanie inde než v ateliéri veľmi zriedkavé a privolávalo veľkú pozornosť. Táto pohľadnica je toho svedkom. Pozrite sa, koľko ľudí vyšlo von, aby sa pozrelo na fotografa. V popredí stoja bosé deti, vyšli aj muži z krčmy a zozadu z diaľky sleduje dianie aj niekoľko žien.
Informácie k tomuto článku nám v Betliari poskytli pani Štefánia Kaňúrová a pán Alexander Maduda.
