Miesto: Betliar

Táto historická fotografia vznikla niekedy v rokoch 1920 až 1925 a zachytáva stred obce Betliar. Pozrite si prvé dva domy vľavo. Prvý z nich je typický betliarsky váľkový dom so šindľovou strechou, aký mala väčšina obyvateľov obce. Hneď za ním nasleduje honosnejší dvojdom so vstupnou portou uprostred.

Porta je brána do gazdovskej osadlosti, ktorou môže prejsť plne naložený voz ťahaný koňmi. Je teda i znakom určitého postavenia majiteľa – hospodára. K zaujímavostiam patrí skutočnosť, že v stredoveku sa obce nezdaňovali podľa počtu obyvateľov, ale práve podľa počtu port. Odtiaľ pochádza aj názov pre známe „portálne súpisy“.

Len málo ľudí si mohlo dovoliť postaviť domy z kameňa. Pre Betliar bol typický váľkový dom. Slamené strechy dávali len na hospodárske budovy, domy mávali strechy šindľové a neskôr škridlové. Výroba váľkov bola práca pre miestnych Rómov. Ešte dodnes možno pri ceste z obce na cintorín vidieť terénne nerovnosti po jamách, kde Rómovia ťažili íl. Ten nakladali do veľkých kadí, zalievali ho vodou a nahádzali na neho suchú slamu. Potom to bolo potrebné poriadne premiesiť, čo robili tak, že po íle šliapali naboso, až kým sa dôkladne nepremiešal so slamou. Nakoniec ho plnili do pripravených drevených foriem, ktorý dal váľku presný tvar nepálenej tehly a sušili to na slnku.

Kvalitu váľkov údajne vedeli ľudia dobre overiť, pretože medzi nimi bolo dostatok murárov, ktorí chodili na vandrovky najmä za čias Rakúsko-Uhorska. Dodnes sa v Betliari tvrdí, že práve ich murári vybudovali Budapešť.

Keď boli váľkové steny postavené a dostatočne suché, nahadzovali na ne omietku, ktorú vyrábali z trochy hliny, piesku a vápna. Po vyschnutí omietky ešte celý dom vybieli vápnom, ktoré však nebolo vždy biele. Dávali doň farbidlá, často okrovej alebo svetlomodrej farby. Žiaľ, dnes si už nikto z Betliarčanov nespomína, čím vápno farbili.

Zatiaľ čo väčšina domov v okolitých obciach mala ako podlahu len udupanú zem, v Betliari robili v izbách podlahy drevené. Udupaná zem bola iba v kuchyni a v komore. Nikdy sa však neprášila. To dosahovali tak, že aspoň raz za dva týždne zriedili vo vedre kravský trus s vodou a tým niekoľko krát vytreli podlahu, aby do nej vsiakla vlhkosť. Podlaha potom bola dostatočne tvrdá, po záverečnom vytretí handrami sa až leskla.