Helena Miklošová – ľudová rozprávačka

Miesto: Ruskov

Už v antike sa rétorika vnímala ako druh umenia a inak tomu nie je ani v súčasnosti. Dá sa nacvičovať, zlepšovať, doviesť do určitého štádia zručnosti rečníka. Avšak dar reči ako prirodzená vlastnosť človeka upútať pozornosť a naviac i dobre pobaviť všetkých načúvajúcich, je mimoriadna danosť, ktorá určite nechýba pani Helene Miklošovej. A to nielen v kruhu blízkych a známych, kde má povesť dokonalého zabávača od detstva, ale aj na pódiu pred mikrofónom. To pretože pre ňu nie je problém, aby sama rozosmiala celý amfiteáter.

“Nemám vo zvyku nič nacvičovať. Alebo to v človeku je, alebo nie je. Len si ujasním tému, na ktorú chcem hovoriť a ostatné už ide samo. Vo svojich vystúpeniach vychádzam vždy z vlastných zážitkov, ktoré sú spojené s mojim životom v Ruskove, prípadne z postrehov z okolitých dedín. V prvom rade chcem nasmerovať ľudí, aby sa trochu uvoľnili, pretože keď je dobrá atmosféra, aj mne sa lepšie rozpráva,“ hovorí pani Miklošová.

V súčasnej skladbe rôznych folklórnych telies a sólistov je ľudových rozprávačov naozaj veľmi málo. A väčšina z tých, ktorí ešte pôsobia, má od pôvodného ľudového rozprávačstva pomerne ďaleko. Zvyčajne pospájajú rôzne vtipy zo starých časopisov do jedného celku, a to potom prezentujú ako vlastné zážitky a postrehy. V prípade Heleny Miklošovej to však neplatí. Ona sa v rozprávaní vracia do starších dôb, keď „ľudze buli glupe“ a zaspomína si, ako rodina v Ruskove kúpila prvé rádio. Nevedeli, že sa dá hlasitosť ovládať jediným gombíkom, ale pokúšali sa ho stíšiť tak, že do reproduktoru kričali, aby spievali tichšie. Veď je to predsa logické. Keď zo štúdia ide zvuk k nim, ak poriadne do rádia zakričia, musia počuť ich požiadavku aj v štúdiu...

To je iba jedna z množstva autentických perličiek života obyvateľov Ruskova, ktoré jej utkveli v pamäti. Naviac, jej írečitý východniarsky – abovský dialekt a celkový pódiový prejav vytvárajú z jej vstúpení neopakovateľný dojem. Ako hovorí, ľudovým rozprávačstvom sa zaoberala od detstva... ...ale ešte nevedela, že sa to tak volá a že to bude niekedy niekto považovať za umenie. V sedemdesiatych rokoch s tým prestala. Teraz po viac ako tridsaťročnej odmlke sa vrátila bohatšia o vlastné životné skúsenosti i schopnosť porovnávať a svoje postrehy vtipne prezentovať. Okrem starých skutočných a humorných miestnych príbehov z rozličných čias totiž na pódiách „poskytuje osvetové prednášky“ na rôzne témy. Vtedy dostáva do kontrastu najmä najmodernejšie spoločenské trendy a zemité myslenie dedinského človeka. Napríklad o tom, že je ženám zbytočné míňať peniaze za cestovanie a putovať raz na juh, potom zas na sever. Stačí, aby vyčkali do prechodu a budú sa čudovať, ako sa u nich budú striedať pocity horúčavy a chladu. Nezabúda dodávať, že hovorí z vlastných skúseností, jej sebareflexia je často až veľmi prekvapujúca. Ľudí, ktorí vedia ironizovať iných, je veľa. Ľudí, ktorí sa vedia na iných vtipne zabávať, je menej. Ale ľudí, ktorí vedia zabávať iných na sebe samom je naozaj pramálo. Helena Miklošová je jednoducho človek, ktorému stačí povedať akúkoľvek tému a ona môže začať ihneď hovoriť do mikrofónu s istotou, že sa ľudia naokolo budú zabávať.

...a to je v dnešnej spoločnosti neobyčajne vzácny fenomén.