Miesto: Ďurkov

Táto historická fotografia pochádza z čias, keď Ďurkov patril pod Horthyho Maďarsko. Medzi obyvateľmi obce je aj mladý vojak (vpravo na kraji), ktorý bol do maďarskej armády povolaný v rámci základnej služby. Krátko po zložení vojenskej prísahy dostal dovolenku a prišiel domov aj s kamarátom (druhý muž vo vojenskej uniforme), ktorý mal fotoaparát.

V tom čase mladý vojak ešte netušil, že je doma naposledy. Krátko po návrate bol odvolený na vojenský front a späť sa už nevrátil. Jeho rodičia ani nedostali oznámenie o úmrtí, nedozvedeli sa, kde padol. Zistili len, že jeho jednotka údajne bojovala kdesi pri Done.

Nemecko-talianska arbitráž, ktorá previedla revíziu Trianonskej dohody o usporiadaní štátnych hraníc, dopadla pre Slovensko nepriaznivo. Oba štáty – ako Nemecko, tak i Taliansko – nastúpili na fašistický režim a v Maďarsku videli východného spojenca. Naopak, Československo vnímali ako krajinu, ktorú je možné obrať o Sudety, čo bol nemecký záujem a o juhoslovenské územia, čo bol záujem maďarský. Naviac, Československo chceli i rozbiť, čo sa im nakoniec aj podarilo vyhlásením Protektorátu Čechy a Morava, tiež samostatného Slovenska. V prípade, že by Slovensko odmietlo, bol Tisovi predstavený náhradný plán, ktorý bol ešte horší. Slovenské územie sa malo rozdeliť medzi Poľsko a Maďarsko a slovenský národ by už nebol štátotvorný, ale žil by len ako národnostná menšina na území iných štátov.

Odovzdaním slovenského juhu Maďarsku (takto získali aj Ďurkov) prišlo Slovensko o 10 565 štvorcových kilometrov, kde žilo 852 332 obyvateľov. Týmto sa územné požiadavky neskončili. K revízii hraníc sa hlásilo i Poľsko, ktorému nakoniec pripadlo 226 štvorcových kilometrov na Spiši, Kysuciach a Orave aj s 4 280 obyvateľmi. Mladí muži, žijúci na týchto územiach, už potom museli rukovať do armád nových štátov, ktorým patrili ich obce.

Spracované podľa spomienok pani Alžbety Valíkovej a knihy Vladimír Segeš: Slovensko – vojenská kronika.