Miesto: Slanská Huta, Nový Salaš

Táto fotografia vznikla v roku 1943 a sú na nej zachytení herci dedinského divadla v kostýmoch na hru Fera Urbánka: Hrob lásky. Medzi účinkujúcimi vidíme dospelých aj deti. Bolo bežným zvykom, že obecné divadlá viedli miestni učitelia, ktorí do jednotlivých rolí obsadzovali dobrovoľníkov každého veku. Takto to bolo aj v tomto prípade, keď divadlo viedol učiteľ Ondrej Štefik.

Miestne divadlo sa neskladalo len z obyvateľov jednej dediny. Boli v ňom ľudia ako zo Slanskej Huty, tak aj z blízkej obce Nový Salaš. V Novom Salaši totiž bola škola pre obe dediny a tam sa aj skúšalo. Skúšky sa však konali len od neskorej jesene do skorej jari, pretože inak mali ľudia (včítane detí) povinnosti pri obrábaní pôdy.

Učiteľ si vyberal deti do divadla podľa ich bystrosti a prospechu. Tiež podľa povahy toho-ktorého žiaka, keď potreboval obsadiť, povedané dnešným jazykom, presne profilované charakterové role. Kostýmy si musel pripraviť každý sám. Hrávalo sa taktiež v škole, zvyčajne dna razy ročne – na Štefana a na fašiangy.

Zaujímavé bolo líčenie. Aby mali „herci“ dostatočne červené líca, používali červený krepový papier, ktorý po navlhčení púšťal farbu. Jedna z obyvateliek Slankej Hute, ktorá už v tých rokoch hrávala divadlo, spomína, ako jej mama našetrila peniaze a kúpila jej púder na líčenie. Dievča nevedelo, že profesionálni herci používajú púdre a nevedelo ho ani upotrebiť. Spustilo teda plač, že chce byť nalíčené krepovým papierom, tak ako každý poriadny dedinský herec.

Pokiaľ ide o školu, predstavy o ideálnom spojení učenia a hry sú naivné. Naopak, v tom čase platili oveľa prísnejšie móresy a telesné tresty bývali na dennom poriadku. Najstarší miestni obyvatelia často spomínajú na starú školu v Novom Salaši i na tú, čo vznikla už v predvojnovom v čase v obci Slanská Huta. Báli sa tam nahlas povedať jediné slovo. Dnes je už zbytočné menovať konkrétnych učiteľov, ale napríklad v tridsiatych rokoch v Novom Salaši pôsobil „pedagóg“ so svojráznymi spôsobmi výchovy. Deti po skončení vyučovania museli ísť v dvojstupoch spoločne do Slanskej Huty. Niekedy ich sledoval a stačilo, aby ktosi vybočil z radu alebo spomalil. Na druhý deň za to dostal niekoľkokrát trstenicou po prstoch. Občas chodil kontrolovať, či sa niektoré z detí túla na ulici po večernom zvonení v kostole. Ak také prichytil, na druhý deň ho opäť bil palicou po prstoch. Trestanému dieťaťu pritom dopredu povedal, že ho takto bude biť dovtedy, kým nebude mať pocit, že kričí od bolesti rovnako hlasno ako bijú večerné zvony v kostole.

Učiteľ v novootvorenej škole v obci Slanská Huta zasa bil deti palicou po zadku, ak neboli naučené. Niektorí chlapci si preto dávali do nohavíc seno, aby ich to tak nebolelo. Keď na to učiteľ pri jednom žiakovi prišiel, kázal mu pred celou triedou stiahnuť nohavice (pod nimi nemal nič), ľahnúť na lavicu a tam ho bol palicou, až mal chlapec na druhý deň celý zadok modrý. Dnes by takýto učitelia mali výrazné problémy so zákonmi. Ale vtedy boli iné časy. Aj také sú spomienky najstarších obyvateľov Slanskej Huty na mladosť...