Vila továrnika Jozefa Wlaszlovitsa

Miesto: Štós

Na konci obce pri pôvodne gotickom rímsko-katolíckom kostole sv. Jána Nepomuckého sa pod popisným číslom 125 nachádza národná kultúrna pamiatka – vila továrnika Wlaszlovitsa. Ide o ukážkovú honosnú obytnú stavbu v klasicistickom slohu z 19. storočia, ktorá kedysi patrila najbohatšiemu mužovi obce.

História

Výstavbe vily továrnika Wlaszlovitsa, ktorý zbohatol vďaka výrobe nožov a šablí, predchádzala vyše osemdesiatročná tradícia nožiarskeho cechu v Štóse. Nožiarsky cech tu vznikol v roku 1721 a v roku 1803 podnikateľ poľského pôvodu Jozef Wlaszlovits založil v Štóse svoju fabriku. Bol výnimočne úspešný a svoje výrobky čoskoro vyvážal nielen do celého vtedajšieho Uhorska, ale tiež do Ameriky a rôznych európskych štátov. O jeho úspechu vypovedajú aj také fakty, že sa čoskoro stal najväčším výrobcom nožov v Uhorsku, alebo že v rámci modernizácie výroby tu mal elektráreň už pred II. svetovou vojnou a zásoboval prúdom aj obec.

Napriek tomu, že tu v roku 1862 založil podnikateľ Róbert Komporday druhú nožiarsku továreň a od roku 1882 tu pôsobila aj menšia nožiarska firma Schreiber a synovia, ale aj niekoľko dielenských výrobcov nožov, Wlaszlovitsova fabrika bola stále najúspešnejšia. Nečudo, že si mohol dovoliť takýto prepychový a na rodinné pomery obrovský dom.

Zmena nastala až v roku 1948 po nastolení komunistickej vlády a znárodňovaní súkromného majetku. Wlaszlovitsovci prišli nielen o továreň, ale aj o svoje domy. V obci ich mali tri. Okrem tejto vily ešte jednu na konci obci pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého (táto vila momentálne stojí prázdna a bez využitia) a tretiu vilu v Kúpeľoch Štós (ktorá je v stave podobnom tej druhej).

Tri storočia tradície výroby nožov v Štóse neostali bez povšimnutia „vlády ľudu“ a tak z niekdajšej Wlaszlovitsovej továrne pod dostavbe v roku 1951 vznikol štósky závod národného podniku Sandrik. Ten je už však v súčasnosti neproduktívny.

Továrnik Jozef Wlaszlovits ml. bol v roku 1948 v dôchodkovom veku. Dostal dôchodok 170 korún. Po odňatí fabriky a víl sa mohol našťastie ubytovať v dome, ktorý zdedila jeho manželka. Inak by nemali kde bývať. Manželka ešte v dôchodcovskom veku nebola a po znárodnení išla pracovať ako poštárka. Už len bývalý továrnik Wlaszlovits ostal spločensky pasívny najmä počas päťdesiatych rokov, kedy vo vtedajšom Československu zúrili politické procesy s niekdajšími podnikateľmi. Keď sa v šesťdesiatych rokoch atmosféra trochu uvoľnila, privyrábal si aspoň tak, že chodil hrať hosťom Kúpeľov Štós na klavír. V danom čase sa tam – ako v mnohých iných kúpeľoch – usporadúvali časté politické školenia členov komunistickej strany. Tí údajne často ani netušili, že starec hrajúci romantické skladby na klavíri, je niekdajší továrnik, ktorého pripravili o majetok.

Staroba továrnika Wlaszlovitsa má ešte jeden rozmer. V Štóse pôsobil spisovateľ Zoltán Fábry. Vo svojej starobe i chorobe už nebol schopný písať na stroji. Svoje posledné knihy diktoval a na stroji mu ich písal práve Wlaszlovits. Pamätníci zo Štósu spomínajú, že sa Wlaszlovits často sám tituloval ako Fábryho sekretárka.

Súčasnosť

Po znárodnení dostala Wlaszlovitsova vila iný rozmer. Zriadili tu detský domov, najskôr pre miestne siroty - ako jedného z tragických následkov II. svetovej vojny, neskôr pre deti z celého Slovenska. V súčasnosti sa tu stále nachádza špecializovaný detský domov pre deti vo veku do troch rokov.